Exclusively Pink Floyd: stanica postavená na päťdesiatich rokoch kapely, ktorá si to o sebe stále rozmýšľala inak
„Exclusively Pink Floyd" je podľa čísel najobľúbenejšou stanicou v celej kolekcii Exclusive na Kalishi — 11 639 hlasov, a stále pribúdajú, čo ju stavia pred akýkoľvek iný kanál venovaný jedinému umelcovi v ponuke. Funguje rovnako ako ostatných 312: neprerušovaný stream z Exclusive Radio, nič iné než táto kapela, žiadne reklamy prerušujúce set. To, čo ju odlišuje, je jednoducho to, aký obrovský katalóg má z čoho čerpať, a ako málo z neho pôsobí ako výplň.
Kapela vznikla v Londýne v roku 1965 a aj za jej menom sa skrýva malý príbeh — Syd Barrett ho poskladal z mien dvoch amerických bluesových hudobníkov, Pink Andersona a Floyda Councila. Pôvodnú zostavu tvorili Barrett na gitare a speve, Roger Waters na base, Nick Mason na bicích a Richard Wright na klávesoch, a prvé dva roky boli Pink Floyd psychedelickou singlovou kapelou, postavenou na Barrettovej zvláštnej, hravej tvorbe a londýnskej scéne klubu UFO.
Táto verzia kapely dlho nevydržala. Do roku 1968 sa Barrettovo duševné zdravie prudko zhoršilo, zhoršené ťažkým užívaním drog, a mladý David Gilmour bol najprv povolaný, aby ho zastupoval na pódiu, potom aby ho úplne nahradil. Je to oveľa tichší a smutnejší príbeh, než aký zodpovedá štadiónovému rockovému imidžu, ktorý si kapela vydobyla neskôr, a Pink Floyd o tom nikdy úplne neprestali písať — Barrettov tieň sa tiahne priamo naprieč niektorými z ich najväčších dosiek.
S tým, ako Waters čoraz viac preberal skladateľské opraty, priniesli 70. roky sériu albumov, vďaka ktorým je kapela v skutočnosti zapamätaná. The Dark Side of the Moon (1973) strávilo vyše štrnásť rokov v rebríčku Billboard 200 a predalo sa ho približne 45 miliónov kópií, čím patrí k najpredávanejším albumom vôbec. Wish You Were Here (1975) bolo priamym oslovením priateľa, ktorého stratili — „Shine On You Crazy Diamond" je viac-menej otvorene o Barrettovi. Animals (1977) sa obrátili temnejším a politickejším smerom a The Wall (1979) išla ešte ďalej: kompletná rocková opera o izolácii, postavená okolo múru, ktorý si rozprávač tehlu po tehle stavia medzi sebou a všetkými ostatnými.
Kapela svoj vlastný úspech neprežila v pokoji. The Final Cut (1983) bolo v praxi takmer sólovým albumom Rogera Watersa vydaným pod menom skupiny, a vzťah medzi Watersom a ostatnými sa krátko nato úplne zrútil. Waters odišiel, pokúsil sa, aby s ním „odišiel do dôchodku" aj názov kapely, a prehral — Gilmour, Mason a Wright pokračovali ako Pink Floyd s albumami A Momentary Lapse of Reason (1987) a The Division Bell (1994), koncertovali na štadiónoch, zatiaľ čo kritici sa hádali, či sa to ešte počíta.
Nakoniec to znamenalo dosť na to, aby sa odcudzenie rozplynulo. V roku 2005 sa Waters opäť spojil s Gilmourom, Masonom a Wrightom kvôli jedinému vystúpeniu na Live 8 — všetci štyria spolu na pódiu prvýkrát po viac než dvoch desaťročiach, na jedno jediné popoludnie. Wright zomrel v roku 2008, a keď zostávajúci členovia zostavili The Endless River (2014) zo zvyšných nahrávok z éry The Division Bell, poňali ho ako poctu jemu a napokon aj ako záverečné slovo samotnej kapely.
Je to takmer tridsať rokov kapely, ktorá sa sama so sebou háda o tom, ako by mala znieť — a presne preto tu tak dobre funguje stanica, ktorá jednoducho necháva bežať celý katalóg, bez osobitného poradia. Nikdy nie ste ďalej než pár skladieb od „Time", „Wish You Were Here" alebo „Comfortably Numb".
🎧 Exclusively Pink Floyd si teraz môžete vypočuť priamo v Telegrame — bez aplikácie, bez prehliadača — cez našu Kalisha Radio Mini App.
— Kalisha 🎧
Páčilo sa vám to? Aplikácia je na začiatok zadarmo.
Funguje na iPhone aj Android — nič sa neinštaluje